Náučný chodník EN

Široké sedlo

Monková dolina - Kopské sedlo


Zastávka č.1 - Rázcestie pri sútoku Rígľového potoka a Bielej (930 m.n.m.)

Východiskovým bodom náučného chodníka je sútok riečky Bielej a Rígľového potoka, vytekajúceho z Monkovej doliny. Odtiaľto vedie Monkovou dolinou do Širokého sedla a ďalej juhozápadnými svahmi Hlúpeho vrchu do Kopského sedla. Vyznačili sme na ňom 6 zastávok. Celkové prevýšenie medzi najnižším bodom (sútok Bielej a Rígľového potoka, 930 m.n.m.) a najvyšším bodom náučného chodníka (Široké sedlo, 1830 m.n.m.) je 900 metrov. Celková dĺžka chodníka je bezmála 6 km. Na prekonanie tejto vzdialenosti pohodlným krokom sú potrebné asi 4 hodiny. Monkova dolina má ľadovcový pôvod. Pred jej ústím je uložená koncová ľadovcová moréna z posledného zaľadnenia prekrytá jemnozrnejšími nánosmi.

Ľadovec v Monkovej doline mal hrúbku okolo 80 metrov a schádzal z hornej časti doliny popod Hlásnu skalu do nižších častí až pod Bednársky Rígeľ. Na jeho stráňach sa zachovali zvyšky bočných morén.

   Súčasné klimatické a pôdne podmienky vyhovujú bukovým jedlinám, avšak človek sa pričinil o to, že hlavné porastotvorné dreviny - jedľa a buk - sa tu vyskytujú dosť zriedkavo. V podraste týchto lesov, okrem hojného krazemolezu čierneho, stretávamé jednak vysoké byliny - kamzičník rakúsky, mliečivec alpínsky, deväťsil biely aj viac druhov papraďorastov, napríklad papraď rozloženú, papradku samičiu a popri ďaľších bučinových a smrečinových druhoch, akými sú zubačka žliazkatá, jarmanka väčšia, tôňovka dvojlistá alebo podbelica alpínska, aj zápoadokarpatský endemit - soldanelku karpatskú. Z tráv sú najčastejšie metluška krivoľaká, smlz chĺpkatý a smlz pestrý.
Smerom vyššie, hlavne po ľavej strane chodníka, kde sa prostredníctvom plytších pôd viac prejavuje vplyv vápencového podložia, rastú aj niektoré vápnomilné druhy ako plamienok alpínsky, kortúza Matthioliho alebo stokráska Micheliho.

 

Spomedzi živočíchov môžeme pri troche šťastia stretnúť viaceré, v lesnom stupni Tatier vcelku bežné druhy cicavcov, najmä však jeleniu a srnčiu zver, pri veľkom šťastí (či skôr nešťastí?) aj medveďa, prípadne stopy rysa alebo vlka. Z vtákov sú tu hojné ďateľ, hýľ, krivonos a orešnica, ale žijú tu aj vzácnejšie kurovité vtáky - jariabok a hlucháň. Na vyhriatych úsekoch chodníka sa môže objaviť vretenica, poprípade iné druhy plazov. Považujeme pritom za dôležité pripomenúť, že nie iba tieto veľmi nápadné a atraktívne živočíchy predstavujú prírodné bohatstvo Belianskych Tatier. Azda oveľa väčším bohatstvom sú ďalšie, menej nápadné druhy - chrobáky, motýle, mäkkýše i voľným okom takmer neviditeľné živočíchy iných systematických skupín.

Zastávka č.2 - Prielom potoka pod Stredným Rígľom (1.040 m.n.m.)
Náučný chodník prechádza suchým prielomovým úsekom Rígľového potoka, ktorý sa na viacerých miestach stráca. Dno potoka je na dlhom úseku vydlaždené a využíva sa na zvážanie kalamitného dreva koňmi z vyšších častí doliny.
Z okolia prielomu sa naskytá výhľad do širokého lavinózneho svahu medzi Zadnými Jatkami a Hlúpym vrchom, ktorý v spodnej časti prechádza nápadným skalným skokom do Rígľového potoka. V zime sa vo svahu vytvárajú lavíny. Mohutná lavína, ktorá tu padla na jar v roku 1952 si vyžiadala dve obete.
Na nebezpečenstvo pre zimných návštevníkov upozorňuje aj vyššie položená poľana, ktorá je vlastne okrajom lavínišťa. Na protiľahlej strane doliny sa vypína Opálenica (1405 m.n.m.) so vztýčenými a zvrásnenými vrstvami vápencov, ktoré sú zas nemým svedkom pôsobenia gigantických geologických síl z konca druhohôr.
Stanovištné podmienky v širšom okolí zastávky č.2 vyhovujú bukovým smrečinám, v ktorých dnes výrazne prevažuje smrek. V prielome tak po pravej ako i po ľavej strane potoka rastie viacero vápencových druhov. Okrem prv spomínaných sú tu hlaváč lesklý, horčinka horská krátkokrídla, ale aj starý západokarpatský endemit lomikameň trváci a mnohé ďalšie. Hojné sú druhy mokrých skál a pramenísk napríklad tučnica alpínska, kosatka kalíškatá, kropenáč trváci, lomikameň vždyzelený a ježosemä maličké.
Pokračujúc v ceste k ďalšej zastávke, najmä po pravej strane sa popri iných vyskytujú aj pekné vstavačové rastliny ako vemenníček zelený, vstavačovec Fuchsov, bradáčik vajcovitolistý, i atraktívne druhy papraďorastov. Pri prechode cez poľanu pod Opálenicou vidíme rozsiahle porasty pichliača zeleninového, ktorý tu rastie spolu s krkoškou chlpatou, ostružinou malinovou a inými. Za poľanou v podraste lesa vystupujú ďalšie atraktívne byliny ako zerva klasnatá, iskerník platanolistý, karpatský endemit margaréta okrúhlolistá, náprstník veľkokvetý, ale aj mesačnica trváca.

Zastávka č.3 - Zákruta chodníka pod prahom doliny (1.310 m. n. m.)
Z výhliadkovej plošinky na okraji chodníka je pekný výhľad do hlbokého kaňonovitého úseku doliny so 140 m. vysokým skalným prahom s kaskádami vodopádov zovretých nad dnom doliny úzkou tiesňavou. Rigľový potok sa tu hlboko zarezal cez hrubú vrstvu spodnokriedových masívnych a slienitých vápencov. Pod zarastenou stenou na druhej strane doliny je ukrytá 6 m dlhá strmá skalná brána. V stene pod chodníkom je niekoľko menších jaskyniek.
V protiľahlom svahu sú charakteristické porasty vysokohorských javorových smrečín, ktoré v nadmorskej výške okolo 1500 - 1550 m ukončujú lesný stupeň. Okrem vyšších bylín ako sú prilbica pestrá, pakost lesný, zvonček pŕhľavolistý, ľalia zlatohlavá, v bližšom, ale aj vzdialenejšom okolí zastávky upúta pozdĺž cesty alebo priamo na nej aj niekoľko poliehavých druhov ako ľadenec rožkatý, devätorník veľkokvetý a veľmi zriedkavý kozinec nórsky. Vo väčšom množstve sa tu vyskytuje aj vŕba sliezska a vzácnejšie vŕba bobkolistá.

Zastávka č.4 - Odpočívadlo pri potoku (1.495 m.n.m.)
Úzka dolina so skalným prahom prechádza nad hornou hranicou lesa výrazným skalným stupňom do rozširujúcej sa doliny s kotlovitým uzáverom pod Širokým sedlom. Nad skokom doliny za odpočívadlom potok prerezáva najvyššie položenú morénovú akumuláciu. Horná časť doliny je poznačená stopami po intenzívnom periglaciálnom zvetrávaní. Stráne pod skalnými stenami lemujú skalné úsypy. Za skalným skokom je chodník veľmi poškodený výmoľovou eróziou. Dlhé a hlbšie erózne ryhy sa tu striedajú s plošnou eróziou pôdneho povrchu. Je to dôsledok neusmernenej vysokej návštevnosti a nedostatočnej starostlivosti človeka o narušené prírodné prostredie.
Najbližšie okolie rigľového potoka osídlilo viacero vlhkomilných a pramenistových druhov, medzi inými záružlie močiarne štíhle, arábka alpínska, štiavik dvojbliznový, fialka dvojkvetá, vŕbovka kuričkolistá, rozchodnica ružová, kuklík potočný alebo arábka dúškolistá. Rozsiahle porasty tu tvorí deväťsil biely, deväťsilon Kablíkovej, za potokom nad žľabom kývajú na pozdrav nežné biele kvietky veternice narcisokvetej a povyše nich nájdeme aj jednu z najkrajších motýľokvetných rastlín Tatier, sekernicu tmavú. Pokračujúc vyššie, prechádzame najprv okolo rozsiahleho porastu žltušky orlíčkolistej, nad nim je rozsiahly porast kypriny úzkolistej, za ktorým nasledujú súvislé porasty alchemilky pasienkovej a alchemilky žltozelenej (svedkov niekdajšej pastvy). Miestami v nich nájdeme archangeliku lekársku. Skôr ako na tieto miesta vstúpil pastier, aby pomocou sekery a ohňa získal pasienky pre svoje stáda rástla tu všade okrem najexponovanejších miest, skalných veží a brál, kosodrevina. Jej viacmenej súvislé porasty, okrem iných funkcií, poskytovali veľmi dobrú ochranu pred pôdnou aj veternou eróziou. Smerom k Širokému sedlu sú porasty alchemiliek vystriedané porastami čučoriedky, ktoré sú sem-tam spestrené prítomnosťou horca bodkovaného, ponikleca bieleho, žltohlava obyčajného tatranského i prilbice tuhej pravej.
Nadmorské výšky nad 1500 m sú domovom vzácnych tatranských živočíchov - kamzíka, svišťa a orla skalného. Zazrieť ich je snáď pre každého neopakovateľným zážitkom.

Zastávka č.5 - Široké sedlo (1.830 m.n.m.)
Vysokohorské sedlo medzi Hlúpym vrchom a Ždiarskou vidlou oddeľuje hrebeň Belianskych Tatier na dve výškovo i morfologicky rozdielne časti - juhovýchodnú od Kobylieho vrchu až po Hlúpy vrch a severozápadnú od Ždiarskej vidly po Rogovú. Zo sedla je pekný výhľad na Spišskú Maguru, Pieniny, Vysoké Tatry a hrebeň Belianskych Tatier so Ždiarskou vidlou.
V širokom sedle je eróziou odkrytý geologický podklad pestrého zloženia. Na ohraničených súvrstviach vidieť červeno, zeleno a fialovo sfarbené vrchnotriasové ílovité bridlice s vložkami pieskovcov, dolomity a vápence.
Chodník na Ždiarsku vidlu je z dôvodu druhovej ochrany živočíchov (kamzík, svišť) dlhodobo uzavretý a výstup po ňom je zakázaný. V trase zrušeného turistického chodníka vystupujú ďalej ílovité bridlice a pieskovce, nad nimi svetlé kremence, ktoré tvoria nápadné skalné defilé tiahnúce sa od Belianskej kopy až na južné úbočie Muráňa. Nad kremencami, ako v otvorenej knihe Zeme vystupujú rôzne druhy vápencov a slienitých bridlíc. Vrstvy sú jurského až kriedového veku.
Zo širokého sedla, v ktorom pôsobí výrazná veterná erózia, náučný chodník pokračuje pásom kremencov, prechádza zráznym úbočím Hlúpeho vrchu s úzkou eróznou stržou na Vyšné Kopské sedlo. Chodník je tu poškodený najmä výmoľovou eróziou. Na trase chodníka pod odstránenou pôdnou pokrývkou vidieť vybielený povrch skrasovatených dolomitov a vápencov. Vedľa na hrebeni sa vplyvom vetra tvoria úzke terasové pôdy s drobným rozpadnutým skeletom podložnej horniny.
Na zväčša plytkých a kyslých pôdach rastie poniklec biely, zvonček alpínsky, prvosienky najmenšia, iskerník pahorský, pakrálik alpínsky tatranský. Cestou do Vyšného Kopského sedla však čoraz častejšie stretávame vápnomilné druhy, pretože tu dochádza k striedaniu kremencového a vápencového podkladu. Medzi inými nás tu vítajú ostrevka vápnomilná, bartsia alpínska, všivec Oederov, všivec praslenatý, nazábudka alpínska, vŕba sieťkovaná, žeruška alpínska pravá, rožec tuhý tatranský, ostropysk Hallerov a mnohé ďalšie, medzi ktorými nechýba ani starý západokarpatský endemit stračonôžka tatranská.

Zastávka č. 6 - Kopské sedlo (1.749 m.n.m.)
Poslednou zastávkou náučného chodníka je Kopské sedlo, ktoré oddeľuje Vysoké Tatry od Belianskych Tatier.
Vysokohorský prechod modroznačkovaným turistickým chodníkom spája dolinu Zadných Meďodolov s dolinou Bielych plies. Smerom na severovýchod sa sedlo zvažuje do doliny Predných Meďodolov a zo strany Predného Kopského sedla (1780 m.n.m.) sa napája na krátky podlhovastý hrebeň Belianskej kopy (1830 m.n.m.).
Sedlo je vytvorené v pestrofarebných spodnotriasových ílovitých bridliciach s polohami žltkastých vápencov. Odkryté súvrstvie sa vyznačuje malou odolnosťou voči zvetrávaniu. Priamo v sedle je okrem vodnej a snehovej erózie evidentný aj vplyv veternej erózie. Vietor ako geologický činiteľ vyvieva z pôdneho povrchu jemné čiastočky alebo prenáša drobné úlomky hornín. Negatívne stopy na pôde tu zanechalo pastierstvo a turistika. Okolie Kopského sedla je známe baníckou minulosťou. Predmetom ťažby alebo skôr dobývacích pokusov bola medená ruda. Dokladom baníckeho záujmu sú ešte i dnes zachované zvyšky zasýpaných štôlní a šácht.
Kopské sedlo je miestom stretávania sa typickej žulovej flóry, ktorú reprezentujú zvonček alpínsky, sitina trojzárezová, poniklec biely a ďalšie druhy s druhmi viazanými na vyslovene vápencové, príp. dolomitové podklady: pochybok nízky, dvojštítok hladkoplodý rakúsky, iskerník obličkolistý a iné.