Chata Plesnivec

Podrobnosti

Uverejnené streda, 09. august 2017, 21:40

Spoznávanie Tatier s deťmi

1, Chata Plesnivec po pracovnej dobe.

Je streda, 8.8.2017, mesto Gelnica. Domov do Ždiaru to mám autom niečo cez 1,5 hodinky. Práve som skončil pracovnú činnosť a utekám k autu. Volá mi manželka, vyráža s deťmi zo Ždiaru – miesto vykládky a štart dnešnej trasy je Tatranská Kotlina, odtiaľ chata Plesnivec a späť. Prvá závažnejšia túra v tomto roku s našimi štyrmi chlapcami vo veku od 4-10 rokov :-) Dohoda je, že okolo 15:00 hod. sa vyberú smerom na chatu, mne na parkovisku v Tatranskej Kotline pod autom v igelitke nechajú veci na prezlečenie a niekde cestou k chate ich dobehnem.  

Opúšťam mesto Gelnica. Do Tatranskej Kotliny prichádzam okolo 15:45 a o päť minút už vyrážam prezlečený a odhodlaný to za mojim rodinným pelotónom potiahnuť rýchlou chôdzou. Ešte rýchly kontrolný pohľad na informačnú tabuľku TANAP-u, iba tak, „pre istotu“.  Cesta na Chatu Plesnivec (zelená značka) 1,5 hod., zastávka „Rázcestie pri Šumivom prameni“ 0,5 hod. Dáta sedia, môžem ísť. Teda, začínam bežať – aby som ich stihol ešte pred chatou a mal aspoň trošku pocit, že sme tam vyšli spolu celá rodina :-)
 
Široká cesta popri vodohospodárskych domčekoch začína stúpať a ja už nebežím, iba si tak rýchlo kráčam. Cesta končí, začína lesný chodníček, prvý prechod cez provizórnu lávku ešte provizórnejšieho lesného potôčika, natrhám si zopár malín a po 17-tich minútach stojím pred tabuľkou TANAP-u konkretizujúcou miesto, kde som sa dostal. „Rázcetie pri Šumivom prameni“, ak chcete pokračovať na chatu Plesnivec, zabočte vpravo. „Zabočte vpravo!“ Ok, tak idem vpravo. Choroba z autonavigácie a v duchu si predstavujem, ako by mohli vyzerať tieto interaktívne informačné tabuľky TANAP-u budúcnosti aj s hlasovou navigáciou :-) ... „hm, pri šumivom prameni?“... ani šum, ... ani prameň, iba taká lavička aku nájdete všade v Tatrách, ktorá ale ani nešumí, ani nepramení... nič to, musím dobehnúť rodinku.

Po pár minútach širšou cestičkou od „šumivého prameňa“ sa pokračujúci takmer ukrytý chodník nachádza vľavo  (dá sa značka s odbočkou prehliadnuť, ak sa na chvíľku zamyslíte), a cesta konečne začína naberať kontúry „horskej“ túry. Oproti premávka hustne – turisti vracajúci sa z denných/poldenných túr, chodník je v niektorých miestach užší pre obojsmernú premávku a moje tempo sa spomaľuje. Začínam si mobilom fotiť túto lesnú cestičku lemovanú kde-tu kameňmi, vľavo sa postupne chodník dvíha nad dolinou Siedmych prameňov, pomedzi stromy sa objavujú vpravo v kopci prvé „skalné bralá“. Pre pravých vysokohorských turistov je toto stále iba úvodná/záverečná „cesta lesom“, ja sa na to pozerám z pohľadu rodiča, ktorý dobieha svoju rodinku a rozmýšľa, ako sa táto cestička asi pozdáva deťom na ich túre a kde ich asi dobehnem. 

Oproti kráčajú dvaja spokojní turisti, takí pohodoví ľudia na prvý pohľad. To jednoducho poznáte a hneď im pri pozdrave kladiem pozičnú otázku, či náhodou cestou dole nestretli opačným smerom štyri deti s mamkou. Dostávam peknú odpoveď: „Jasne, stretli sme neďaleko od Vás štyroch unavených chlapcov a jednu veselú ženu“. Pobavili ma :-), pridal som do kroku a do desiatich minút sme už spolu.

Poslednú časť tohto „výstupu“ už kráčame všetci spolu a otázky typu „kedy tam už budeme“ počúvam od najmladšieho člena výpravy čoraz častejšie. Aj tak som v duchu prekvapený, že to celé dal po svojich, keď sa pomedzi stromy vynoril prvý pohľad na cieľ našej cesty.  Úsek popod chatu a záverečné stúpanie už prebehneme debatou o tom, čo si na chate dáme. Vľavo sa otvára pekný výhľad na popradskú kotlinu s mestom Kežmarok a priľahlým okolím, spoznávame spolu s deťmi z tejto perspektívy jednotlivé časti mesta, kde sme bývali keď sa narodili a podobné spomienky. Napravo sa dvíha kamenná stena – záver z Belianskych tatier a opäť uvažujem o tom – prečo tam nie je otvorený aspoň z nejakej časti oficiálny chodník – aj tak je internet plný fotiek a videí z túr hrebeňom Belianskych Tatier a výstupov na ich dva hlavné štíty – Ždiarsku vidlu a Havran. Tak by aspoň turisti kráčali po oficiálnom chodníku, teraz, keď sa tam vyberú neoficiálne, túlajú sa „len tak“ prírodou kde sa im zachce.  Ale to je na inú a dlhšiu debatu.   

Chata Plesnivec.  Sme v cieli našej cesty, je okolo 17-tej hodiny (možno +10 minút, nepozrel som na hodinky presne v čase nášho príchodu). Po nafotení okolia (podľa času fotky by som niekedy mohol doplniť presný čas túry) a krátkom vydýchnutí vstupujeme do jej interiéru, kde Vám vôňa cesnakovej polievky na chvíľu vyženie myšlienky na pohár čapovaného. Samozrejme, dlho neváhame a dávame si aj jedno, aj druhé, deťom v tomto veku stačí príležitostne kofola, a teraz je tá príležitosť. :-)  
Veľmi milý personál iba dotvára takú domácu atmosféru – keď sa dnu varí, vonku opravuje zábradlie, spevňuje cesta, rúbe drevo – a kde máte chuť prejsť aj za okienko výdajného miesta a len tak sa s domácimi rozprávať o všetkom a dlho. Proste ako keby doma, ale trochu vyššie a ďalej od toho všetkého ruchu tam dole (ťažko opísať) :-) Cesnaková polievka bola skvelá, pivko „len tak zasyčalo“ a preto nám chuťové receptory nedajú pokoj a objednávame si ešte jednu šošovicovú. Opäť skvelý výber ;-) Navštívime WC, pokocháme sa ešte raz krásou okolia a asi okolo 18-tej hodiny fotíme posledné fotky a nakladám malého turistu do nosiča. Posledný pohľad na dolinu a vyrážame späť do Tatranskej Kotliny, kde sme postupným klesaním – snáď s jednou zastávkou o 19:30 prichádzali na parkovisko.  

Ak to mám pozitívne zhrnúť – tak túra s deťmi na chatu Plesnivec sa dá úplne v pohode zvládnuť pre domácich aj po práci (obaja s manželkou sme boli v ten deň v práci, a stihli byť aj s deťmi na túre) a do západu slnka ste doma. (Samozrejme, bližšie k jeseni sa dni budú skracovať, ale to všetci vieme odhadnúť, kedy máme byť doma).  Cesta hore trvala deťom 2 hodiny, pričom najmladší to celé vyšliapal sám, a ešte len bude mať tento mesiac 4 rôčky. Cesta späť 1,5 hodiny, zdržanie na chate asi 1 hodinku. Určite je to zaujímavá túra pre rodiny s deťmi, je sa na čo pozerať, cesta vedie väčšinou lesom – aj v horúcich dňoch, ak sa vyberiete napríklad na pravé poludnie – nemusíte sa báť, že sa nebudete mať kde ukryť pred slnkom v inom meteorologickom prípade pred dažďom.

Z tejto vlastnej skúsenosti Vám túto túru môžeme iba odporúčať – ako to bude platiť aj v ďalších našich článkoch, za obvyklých podmienok - do batôžka si nezabudnete nabaliť dobrú náladu a ak máte niekde vnútri vštiepený pozitívny prístup k životu – dobra túra je istá.

Viac informácií o chate Plesnivec, ďalších možnostiach ako sa dostať na chatu, z chaty ďalej a všeobecne je toho naozaj plný internet, napríklad: www.chataplesnivec.sk (momentálne stránka vo výstavbe), www.hiking.sk, samozrejme kamarát google - ktorý všetko vie a všade bol, alebo google mapy pre grafické priblíženie situácie, zadávame reťazec „Chata Plesnivec“, „Belianské Tatry“, atď, atď... to už všetci viete a ak neviete, tak sa opýtate :-)  

Všetko dobré s Vašimi deťmi cestou na Plesnivec prajú:
Ľubo Kocvár s rodinkou (manželka Martinka, chlapci Paľko, Adamko, Martinko, Ľubko)

V Ždiari, 9.8.2017.