Chata Plesnivec


Spoznávanie Tatier s deťmi

1, Chata Plesnivec po pracovnej dobe.

Je streda, 8.8.2017, mesto Gelnica. Domov do Ždiaru to mám autom niečo cez 1,5 hodinky. Práve som skončil pracovnú činnosť a utekám k autu. Volá mi manželka, vyráža s deťmi zo Ždiaru – miesto vykládky a štart dnešnej trasy je Tatranská Kotlina, odtiaľ chata Plesnivec a späť. Prvá závažnejšia túra v tomto roku s našimi štyrmi chlapcami vo veku od 4-10 rokov :-) Dohoda je, že okolo 15:00 hod. sa vyberú smerom na chatu, mne na parkovisku v Tatranskej Kotline pod autom v igelitke nechajú veci na prezlečenie a niekde cestou k chate ich dobehnem.  

Opúšťam mesto Gelnica. Do Tatranskej Kotliny prichádzam okolo 15:45 a o päť minút už vyrážam prezlečený a odhodlaný to za mojim rodinným pelotónom potiahnuť rýchlou chôdzou. Ešte rýchly kontrolný pohľad na informačnú tabuľku TANAP-u, iba tak, „pre istotu“.  Cesta na Chatu Plesnivec (zelená značka) 1,5 hod., zastávka „Rázcestie pri Šumivom prameni“ 0,5 hod. Dáta sedia, môžem ísť. Teda, začínam bežať – aby som ich stihol ešte pred chatou a mal aspoň trošku pocit, že sme tam vyšli spolu celá rodina :-)
 
Široká cesta popri vodohospodárskych domčekoch začína stúpať a ja už nebežím, iba si tak rýchlo kráčam. Cesta končí, začína lesný chodníček, prvý prechod cez provizórnu lávku ešte provizórnejšieho lesného potôčika, natrhám si zopár malín a po 17-tich minútach stojím pred tabuľkou TANAP-u konkretizujúcou miesto, kde som sa dostal. „Rázcetie pri Šumivom prameni“, ak chcete pokračovať na chatu Plesnivec, zabočte vpravo. „Zabočte vpravo!“ Ok, tak idem vpravo. Choroba z autonavigácie a v duchu si predstavujem, ako by mohli vyzerať tieto interaktívne informačné tabuľky TANAP-u budúcnosti aj s hlasovou navigáciou :-) ... „hm, pri šumivom prameni?“... ani šum, ... ani prameň, iba taká lavička aku nájdete všade v Tatrách, ktorá ale ani nešumí, ani nepramení... nič to, musím dobehnúť rodinku.
Chata Plesnivec

Po pár minútach širšou cestičkou od „šumivého prameňa“ sa pokračujúci takmer ukrytý chodník nachádza vľavo  (dá sa značka s odbočkou prehliadnuť, ak sa na chvíľku zamyslíte), a cesta konečne začína naberať kontúry „horskej“ túry. Oproti premávka hustne – turisti vracajúci sa z denných/poldenných túr, chodník je v niektorých miestach užší pre obojsmernú premávku a moje tempo sa spomaľuje. Začínam si mobilom fotiť túto lesnú cestičku lemovanú kde-tu kameňmi, vľavo sa postupne chodník dvíha nad dolinou Siedmych prameňov, pomedzi stromy sa objavujú vpravo v kopci prvé „skalné bralá“. Pre pravých vysokohorských turistov je toto stále iba úvodná/záverečná „cesta lesom“, ja sa na to pozerám z pohľadu rodiča, ktorý dobieha svoju rodinku a rozmýšľa, ako sa táto cestička asi pozdáva deťom na ich túre a kde ich asi dobehnem. 

Oproti kráčajú dvaja spokojní turisti, takí pohodoví ľudia na prvý pohľad. To jednoducho poznáte a hneď im pri pozdrave kladiem pozičnú otázku, či náhodou cestou dole nestretli opačným smerom štyri deti s mamkou. Dostávam peknú odpoveď: „Jasne, stretli sme neďaleko od Vás štyroch unavených chlapcov a jednu veselú ženu“. Pobavili ma :-), pridal som do kroku a do desiatich minút sme už spolu.

Poslednú časť tohto „výstupu“ už kráčame všetci spolu a otázky typu „kedy tam už budeme“ počúvam od najmladšieho člena výpravy čoraz častejšie. Aj tak som v duchu prekvapený, že to celé dal po svojich, keď sa pomedzi stromy vynoril prvý pohľad na cieľ našej cesty.  Úsek popod chatu a záverečné stúpanie už prebehneme debatou o tom, čo si na chate dáme. Pohľad KežmarokVľavo sa otvára pekný výhľad na popradskú kotlinu s mestom Kežmarok a priľahlým okolím, spoznávame spolu s deťmi z tejto perspektívy jednotlivé časti mesta, kde sme bývali keď sa narodili a podobné spomienky. Napravo sa dvíha kamenná stena – záver z Belianskych tatier a opäť uvažujem o tom – prečo tam nie je otvorený aspoň z nejakej časti oficiálny chodník – aj tak je internet plný fotiek a videí z túr hrebeňom Belianskych Tatier a výstupov na ich dva hlavné štíty – Ždiarsku vidlu a Havran. Tak by aspoň turisti kráčali po oficiálnom chodníku, teraz, keď sa tam vyberú neoficiálne, túlajú sa „len tak“ prírodou kde sa im zachce.  Ale to je na inú a dlhšiu debatu.   

Chata Plesnivec.  Sme v cieli našej cesty, je okolo 17-tej hodiny (možno +10 minút, nepozrel som na hodinky presne v čase nášho príchodu). Po nafotení okolia (podľa času fotky by som niekedy mohol doplniť presný čas túry) a krátkom vydýchnutí vstupujeme do jej interiéru, kde Vám vôňa cesnakovej polievky na chvíľu vyženie myšlienky na pohár čapovaného. Samozrejme, dlho neváhame a dávame si aj jedno, aj druhé, deťom v tomto veku stačí príležitostne kofola, a teraz je tá príležitosť. :-)  
Veľmi milý personál iba dotvára takú domácu atmosféru – keď sa dnu varí, vonku opravuje zábradlie, spevňuje cesta, rúbe drevo – a kde máte chuť prejsť aj za okienko výdajného miesta a len tak sa s domácimi rozprávať o všetkom a dlho. Proste ako keby doma, ale trochu vyššie a ďalej od toho všetkého ruchu tam dole (ťažko opísať) :-) Cesnaková polievka bola skvelá, pivko „len tak zasyčalo“ a preto nám chuťové receptory nedajú pokoj a objednávame si ešte jednu šošovicovú. Opäť skvelý výber ;-) Navštívime WC, pokocháme sa ešte raz krásou okolia a asi okolo 18-tej hodiny fotíme posledné fotky a nakladám malého turistu do nosiča. Posledný pohľad na dolinu a vyrážame späť do Tatranskej Kotliny, kde sme postupným klesaním – snáď s jednou zastávkou o 19:30 prichádzali na parkovisko.  

Ak to mám pozitívne zhrnúť – tak túra s deťmi na chatu Plesnivec sa dá úplne v pohode zvládnuť pre domácich aj po práci (obaja s manželkou sme boli v ten deň v práci, a stihli byť aj s deťmi na túre) a do západu slnka ste doma. (Samozrejme, bližšie k jeseni sa dni budú skracovať, ale to všetci vieme odhadnúť, kedy máme byť doma).  Cesta hore trvala deťom 2 hodiny, pričom najmladší to celé vyšliapal sám, a ešte len bude mať tento mesiac 4 rôčky. Cesta späť 1,5 hodiny, zdržanie na chate asi 1 hodinku. Určite je to zaujímavá túra pre rodiny s deťmi, je sa na čo pozerať, cesta vedie väčšinou lesom – aj v horúcich dňoch, ak sa vyberiete napríklad na pravé poludnie – nemusíte sa báť, že sa nebudete mať kde ukryť pred slnkom v inom meteorologickom prípade pred dažďom.

Z tejto vlastnej skúsenosti Vám túto túru môžeme iba odporúčať – ako to bude platiť aj v ďalších našich článkoch, za obvyklých podmienok - do batôžka si nezabudnete nabaliť dobrú náladu a ak máte niekde vnútri vštiepený pozitívny prístup k životu – dobra túra je istá.

Viac informácií o chate Plesnivec, ďalších možnostiach ako sa dostať na chatu, z chaty ďalej a všeobecne je toho naozaj plný internet, napríklad: www.chataplesnivec.sk (momentálne stránka vo výstavbe), www.hiking.sk, samozrejme kamarát google - ktorý všetko vie a všade bol, alebo google mapy pre grafické priblíženie situácie, zadávame reťazec „Chata Plesnivec“, „Belianské Tatry“, atď, atď... to už všetci viete a ak neviete, tak sa opýtate :-)  

Všetko dobré s Vašimi deťmi cestou na Plesnivec prajú:
Ľubo Kocvár s rodinkou (manželka Martinka, chlapci Paľko, Adamko, Martinko, Ľubko)

V Ždiari, 9.8.2017.